Človek si počas života prežije všeličo, no tak intenzívny, životný zážitok, ako sme zažili pri zostupe zo Zbojníckej chaty 28.decembra som ešte nezažil, to si zaslúži osobitný článok. 

 

Nikdy pred tým som na Zbojníckej chate nebol a preto, keď som zoznámil kamaráta s ďalším kamarátom, a on nás s ďalším, dostali sme otázku, či sa pridáme na zimný výstup na zbojnícku chatu, kde prespíme. Odpoveď bola, jasné ÁNO 🙂 .

Článok píšem až po pol roku, prečo?

Občas je fajn nechať emócie usadnúť úplne. To je jeden dôvod, tých ďalších je viac, medzitým prežijete mnoho iného, na vec a udalosti máte iný pohľad, no a v neposlednom rade, musí byť aj chuť a múza na písanie. Na toto však budeme spomínať roky rokúce s tými istými pocitmi. 

Začiatok

Bolo nás 8. (Aby som predišiel nedorozumeniu hneď na začiatku, stále je nás 8). Nikto neumrel 😀 . Celé sa to zomlelo rýchlo. Niektorí sme sa poznali, s inými sme sa zoznámili, o to väčšie dobrodružstvo z toho bolo. Vyrážali sme zo Starého Smokovca smer Hrebienok, kde sme sa stretli s posádkou druého auta. Posilnení kávou a nejakým snackom sme vyrazili relatívne neskoro s predstavou, že koniec cesty pred Zbojníčkou zapneme čelovky a okúsime ísť v bielej tme. 

Od Hrebienka sme pokračovali na rázcestie nad Rainerovou chatou. Za ten čas sme mali možnosť pokecať si a viac sa zoznámiť. Snehu veľa a smerom hore stále pribúdal. Krásny to pocit kráčať, nevedno, čo nám naslednujúcich 24hodín prinesie, o tom nikto nemal ani len tušenie.

Na rázcestí od Rainerky spoločná foto, no a potom smer na modrú značku, „brána“ do Veľkej Studenej doliny. Nad názvom Veľká Studená dolina som sa začal zamýšlať až nasledujúci deň, k tomu sa dostanem neskôr.

Rázcestie pod Rainerovou chatou

Spoločná pred výstupom

Stihneme to kým sa zotmie?

Od rázcestia na Zbojnícku chatu je to necelých 5km, cca 2h40min. Pravdepodobnosť, že sa pri výstupe/zostupe  ľudia rozdelejú na viac partií rastie s vyšším počtom účastníkov. My sme sa úplne prirodzene, bez nejakej dohody rozdelili na 3 skupinky. Čo je úplne OK a prirodzené. Každý má rád svoje tempo a my sme to navzájom akceptovali. Traja sme boli v predu, medzi nimi aj ja, dvaja v strede a traja to „istili“ zo zadu. 

Šľapalo sa výborne, občas sme sa „zohriali“ nejakým špiritusom, prituhovalo, pomaly sa stmievalo, dvíhal sa vietor a viditeľnosť sa celkom rapídne znížila, snehu viac než dosť. My traja sme stihli prísť na chatu tesne, naozaj tesne pred zotmením. Chalani za nami už nemali inú možnosť, než nasadiť čelovky, do polhodky prišli ďalší dvaja a cca za hodku zvyšok.

Na chate sme mali rezervačku na spanie. Obsadenosť bola myslím, podľa počtu ľudí plná. Obsadili sme si strategicky väčší stôl, nech sa nemusíme tiskať. Veci sa zohrievali asi všade, kde to bolo možné no a za okienkom nestíhali vydávať jedlá a nápoje, chatára sme veľmi usilovne zamestnali objednávkami, mimo toho, čo sme mali v cene ubytovania (večera/raňajky) áno, také klasické, ešte možno za čias spred 20rokov, ale toto si ja vždy viem super užiť a dostaví sa na mňa nostalgia 🙂 . 

Cieľ

Potupne prichádza zvyšok posádky

Debata, pivo, poldecká, jedlo a poker, samozrejme všetko s mierou . To bol v skratke náš večer pred tým, ako sme išli spať. Inak vlastne chatár nám nastavil večierku, keď o 22:00 vypol svetlo a poker sme dohrali s prisvietením telefónu 😀 . Vedľa nás partia 10 poliakov s tým rozdielom, že ony mali v partii aj ženy, tiež neakceptovala večierku. No potom, prirodzenou únavou sme postupne vylozili na podkrovie do „postelí“. 

Medzitým vonku

Zdá sa vám, že je vonku škaredé počasie? Počkajte desať minút a bude ešte horšie. —  Islandské príslovie

Zbojnícka chata a asi teda väčšina horských chát ma jednu dobrodružnú výhodu/nevýhodu. Ľudovo povedané: hajzle sú vonku. V tomto prípade a v tomto počasí bolo z vykonania potreby dobrodružstvo 🙂 . To ma baví 😀 . Kto má rád zimu, silný vietor so snežením, túto kombináciu pri takejto príležitosti ocení…

Poďme spať, alebo aj nie?

Spať ideme niečo po polnoci, aspoň sa o to ideme posnažiť. Úplne také ľahké to nebolo, vietor zosilňoval a na podkroví to bolo cítit nie len v ušiach, ale prinajmenšom duniacom vetre som mal pocit, že buď vyrazí okná, alebo si rovno matka príroda zoberie strechu a položí ju niekam inam. Upokojovala ma myšlienka, že som spal v rohu na opačnej strane, najďalej od okien. Tým som nechcel povedať, že by som sa nepodujal na prípadnej záchrannej akcii iných, no vo finále prvý pud sebazáchrany má  v sebe drvivá väčšina ľudí… zaspávam a budím sa a takto dookola až kým…

Raňajkýýý, jednoslovne a razantne zakričal chatár. Považoval som to, za jeden z tých „zaujímavejších“ budíčkov. Pozrel som na hodinky, tuším bolo 7:00. Kým sme sa vygúľali z dosť nepohodlných matracov a zliezli dolu, nepomysleli sme, že by počasie mohlo byť vlastne také isté, respektíve možno aj horšie. 

Tak toto sme nerobili 😀 . 

Klasické chatárske raňajky som sa snažil vychutnať si a doplnil som ich energiou z Powerlogy, kto by chcel skúsiť nech mi napíše, alebo objedná cez tento link, alebo banner.  Ja osobne mám vždy niečo od nich na ochutnanie a aplikujem už dlhšie. Nevedno, čo nás čaká, som chcel byť radšej predzásobený, čo sa ukázalo ako dobrá stratégia 😀 .

 

 

Nejako tak medzirečou chatár vraví, kto chce ísť dolu, tak nech ide hneď alebo už dnes môžno nepôjde. Počasie totiž nemá v úmysle zlepšiť sa. To nám tak trošku pridalo na rýchlosti, no a keď sme videli, že prvá skupina cca 10ľudí sa už zberá, začali sme sa organizovať. 

Nakoľko sa vždy snažím počúvať rady skúsenejších, aj tentokrát tomu nebolo inak. Choďte väčšia skupinka, vytvorte si vláčik a navzájom si pomáhajte, zneli základné rady. Po dohode s poľskou skupinou z vedľajšieho stola nás malo byť cca 18 ľudí. Neviem či je to dostatok vagónov, snáď áno.

Zostupy bývajú ťažšie ako výstupy

Spoločná pred zostupom

Ideme, alebo nejdeme dolu? 

Vyrážame. Naozaj ako vláčik. Dávid sa rozhodol, že pôjde prvý, vždy musí ísť niekto prvý, inak by sme sa nikam nedostali . Cesta však nie je, zavial ju sneh, ktorý vietor vyformoval a ďalší, čo napadlo, ju vlastne pochoval. Preto to skúšame intuitívne. 

Prepadávame sa však popás a aj vyššie do snehu, čo nám na psychike nepridáva. Rešpekt je silný, so silou prírody sa neradno zahrávať. Nastáva voľba rozhodnutia. Väčšina sa rozhodla vrátiť na chatu a počkať, nevedno do kedy. Juro však skúsil zísť kopec pod chatou iným štýlom a cestou, podarilo sa mu to, volá nás aby sme to skúsili. Váham, no nakoniec idem, podarilo sa, ja volám ďalších, počuť je veľmi slabo a viditeľnosť sa zhoršuje, preto kričím ako o život, nakoniec idú ešte Mišo a Maťo. Vlastne celá posádka nášhou auta, my štyria, ktorí sme prišli spolu. Je rozhodnuté! S veľkým rešpektom, odhodlaním a opatrnosťou to skúsime.

Cesta je cieľ, no keď cesta nie je, musíme si ju spraviť

Vždy som rád objavoval a skúmal svoje „limity“, asi aj preto som do toho išiel. Či to bolo nebezpečné a možno nezodpovené? Zrejme áno, no musím povedať že s odstupom času to považujem za dobré rozhodnutie. Prečo? To sa dozviete neskôr.

Štyria mušketieri, s jednými palicami, s chabou výbavou, s priemerným oblečením. Koniec koncov poviem vám, jediné, čo sme ľutovali, že sme nemali snežnice, pretože miestami by sa naozaj zišli. (Áno veľmi sme sa poučili, s vedomím toho, že už by sme sa pripravili lepšie), preto som rád za takéto zážitky. Inak mačky, konkrétne v týchto podmienkach boli zbytočné, nakoľko sa nejednalo o zľadovatelý terén. Najlepšou výbavou bola v tomto prípade naša hlava, koncentrácia, zachovanie kľudu a vzájomná pomoc.

Nejako prirodzene sme sa podelili a každý si našiel svoju pozíciu pri zostupe. Dohodli sme si základné pravidlo, držať sa u seba a vždy kontrolovať posledného, aby nezmizol z dohľadu.

Ja som bol istý čas v predu, nakoľko som jeden z tých ľahších, čo malo maličkú výhodu. Miestami by sa však podľa mňa do čerstvo napadnutého snehu prepadla aj podvyživená modelka 😀 . Tak sme sa miestami rozhodli kolenačkovať, alebo dokonca, keď to bolo trošku z kopca preváľať sa, tým sme rozložili ťažisko tela a neprepadávali sme sa, (ja osobne som sa cítil ako v detských časoch, keď som to robil z nadšením hry a zábavy). Každé prepadnutie totiž znamenamlo stratu veľa energie, vyhrabávaním sa z hlbokého snehu, čo sme rozhodne nechceli! 

Selfie

Sme pozitívne realistickí

Príroda nepozná emócie, tie tam nosíme my…

Problémy…

Vlna radosti a eúfórie, že sme prekonali ťažký úsek, strieda frustrácia z ešte ťažšieho, ktorý sme, akoby zabudli očakávať. Vtedy za seba začínam chápať: Kým nie sme dolu, tešme sa len máličko a veľmi skromne.

Netuším, či sme boli v polke cesty, alebo nie, no skôr som si hovoril, že nie, asi pre istotu…ani som nemal pojem o tom, ako dlho už ideme. Mišo, ktorý dokumentoval toto neočakávané dobrodružstvo, sledoval cestu cez mapy.cz (mimochodom za to ho obdivujem a ďakujem), kontroloval, či sme nezišli z cesty. Lenže pokiaľ nemáte originál GPS do hôr, ktorá je podstatne presnejšia, veľmi ťažko sa orientuje.

Intuitívne a s menšou presnosťou máp, vždy po spoločnej dohode pokračujeme ďalej… prestávky máme iba malé, človek totiž vychladne v tomto počasí veľmi rýchlo, navyše keď je pocitová teplota cez – 25 °C.

Aby sme sa neprepadávali do hlbokého snehu, využili sme kosodrevinu ako podporu, takže sme šľapali na ňu, ak ju bolo vidno. Myslím, že nám to koniec koncov ušetrilo naozaj veľa síl, malo to však aj svoju nevýhodu, ako všetko. Nie vždy bola podľa nás na ceste, preto sme riskovali, že zídeme príliš z cesty.

Rozhodnutie

Kadiaľ ďalej?

V orientácii nám dosť pomohli vizuálne prvky, ktoré sme si zapamatali cestou hore, aj tu platí, ako všade, buďte všímaví. Komplikovala nám to ale neustála zmena počasia, raz bolo vidno celkom dobre, no v priebehu doslova pár sekúnd sme ledva videli na 5metrov. Počuť sme sa počuli tiež veľmi zle… mal som pocit, že príroda sa dnes chce vyšantiť ako malé deti na ihrisku…

Naše telo dokáže viac, než si myslíme

Blizard, stratili sme sa? 

Ako vyzerá snežný blizard? Takto. Naše názory na smer cesty sa začali jemne rozchádzať, čo bol zrejme aj dôsledok jemnej beznádeje a akokoľvek sme sa tvárili pozitívne, každy si vo vnútri prežíval svoj vlastný boj sám so sebou!

Jeden názor bol poďme nižšie, do údolia, to nás zavädie tým správnym smerom (vedeli sme totiž, že sa potrebujeme dostať k mostu, ktorý vedie cez potok. Ďalší názor bol, je to hlúposť tam bude ešte viac snehu a tým, že tam cesta cez zimu zrejme nikdy neviedla, mohlo by to byť neprechodné. 

Ďalej sme nešli, prišiel vyšší stav vnútornej beznádeje. Radšej sme čakali, ako urobiť zlé kroky. Rozdeliť sme sa na 100% nechceli. Miestami sme sa po kúskoch posúvali nevedno, či správnym smerom. Tušili sme už blízkosť cesty, tej ľahšej cesty. Nechápali sme, že stopy skupiny, ktorá išla hodinu pred nami vôbec nie je vidno. Išli snáď kúsok iným smerom? Alebo jednoducho sa postarala príroda o zahľadenie stôp svojho činu?

Beznádej vs. nádej

Hľadáme cestu, veríme, beznádej navonok nepripúšťame

Nádej umiera posledná

Nedovolím si tvrdiť, či by sme to v ten deň zvládli, alebo nezvládli, keby sa nestane to, v čo sme asi každý z nás pevne dúfali a verili. Ráno z chaty za nami vyrazili ešte dvaja ľudia, mená neviem, zabudol som. Nemec a žena z Nepálu. Istota, že pokračovali, ako my nebola, avšak verili sme, že sú niekde za nami. Pamätali sme si, že mali snežnice a vyzerali veľmi skúsene.

Dúfali sme a dúfali, sledovali občasne dobrou viditeľnosťou cestu za nami a nad nami. Niečo sa mihalo v pozadí, potom to zmizlo. Snažiac sa nevytvárať si zbytočnú nádej, sme to radšej vyhodnotili ako vidiny. No po chvíli sme zistili, že sme sa ešte nestihli zblázniť, na to sme tu ešte prikrátko. 

Boli to ony, privítali sme ich s obrovskou radosťou. Mali kvalitné GPS a trasy sa držali relatívne presne. Zistili sme, že sme zišli z cesty naozaj nižšie, no nie natoľko, aby nás nekrižovali. Rozhodnutie neísť dolu, do údolia, sa ukázalo ako správne.

Teraz sme si vydýchli a užívali si, že nám niekto prešľapáva cestu. Extrémne náročné a vyčerpávajúce, pán Nemec, nazvem ho, podľa jeho národnosti má u nás mega obdiv. Ide to veľmi pomaličky, ale rozhodne nám to nevadí. Príslovie: Pomaly ďalej zájdeš sa znovu potvrdzuje ako pravdivé!

Dobiehame „rušeň“ a „napájame sa na ďalšie „vagóny“

Po asi hodine sme dobehli skupinu, ktorá vyrážala ako prvá. Ako je to možné? To som sa pýtal aj ja. Odpoveď je jednoduchá, museli si robiť cestu a bolo to ešte ťažšie tu dolu, nižšie v údolí, doslova v metrovom snehu. Preto ich to spomalilo a preto sme ich dobehli. 

Vytvorili sme spomínaný vláčik. Hýbali sme sa veľmi ale naozaj veľmi pomaly. Možno jeden/dva kroky za 30sekúnd. Bolo to nepríjemné a bol to naozaj tréning výdrže, pretože nám zostala asi 2x taká zima, ako predtým. Občasne sme sa objímali a šuchali, aby sme sa zahriali, Maťo, vďaka za výmenu telesného tepla 😀 .

Niečo ako hlad, smäd a potreby idú úplne bokom. Človek sa prepne do akéhosi módu prežitia, tak ako to bolo prirodzené pred niekoľkami tísicok rokov. Myslím si, že my ľudia to v sebe stále niekde v hĺbke máme, je dobré to vedieť a ešte lepšie zažiť, aby sme na to nikdy nezabúdali...

Prichádzame do iného sveta

Vyrazili sme ráno, niečo pred 9:00, na Hrebienok prichádzame okolo 14:30. Kto by to bol včera povedal, že cesta, ktorá sotva trvá 2hodiny dolu, bude bezmála 6hodinová. Čas bol pre nás nezaujímavá veličina, to sa stáva nám, ľuďom už len zriedka. Prichádzame však do opačného sveta, kde počasie bolo polooblačné, ľudia bezstarostní, vysmiati. Akosi sme tam s našim výzorom snehuliakov nezapadali. Nikdy na mňa ľudia nezízali tak, ako vtedy. Človek sa vie aspoň nachvíľku vcítiť do koži známejšej osobnosti 😀 . 

 

Zisťujeme, čo je so zvyškom posádky. Podarí sa nám spojiť s Dávidom. Na naše počudovanie, vyrazili asi hodinu po nás s chatárom, ktorý sa podujal, že ich dolu zväzie. Čakáme ich na Hrebienku, pri polievke a čaji, dopĺňame energy. Ani sa nenazdáme a sú za nami. Tešíme sa, že sme všetci OK, živí a zdraví a navyše dvaja z posádky vôbec niesú ani len bežní turisti, takže klobúk dolu, že to zvládli. Chlapci vraveli, vraj už nikdy viac. Ja hovorím: Nikdy nehovor nikdy a to sa mi potvrdilo v živote už viac krát 🙂 .

Sunset

Slnko zapadá a my sním ochádzame domov

Záver: Čo nám to dalo a čo zase vzalo?

Môžem povedať len za seba, ale predsa si dovolím naprv aj za chalanov: Siahli sme si na dno svojich síl. Nie len fyzických, ale najmä psychických. Žiadne klišé, ale realita, pretože žije a prežíva sa iba tá… 

Tak teraz len za mňa:

Čo mi to dalo?

  • ešte väčší rešpekt, pokoru a vďačnosť
  • láska k prírode sa ešte viac zosilnila
  • našiel som si nových priateľov, s tými, čo boli somnou som si prehĺbil priateľstvo ešte viac
  • uvedomil som si svoje vlastné životné priority a otvoril sa priestor na nové poznatky
  • zvýšenie sebavedomia a sebahodnoty
  • ešte viac sa teším z maličkostí
  • na konci som sa tešil iba z toho, že žijem, dýcham, chodím…

Čo mi to vzadlo?

Tu nie je priestor na vypisovanie, nie je o čom. Vzalo mi to kúsok energie, ktorú som dospal v ďalšom dni 🙂 .

Príroda je jediná kniha, ktorá ponúka na všetkých stránkach zaujímavý obsah.

CHALANI ĎAKUJEM ZA FANTASTICKÉ DOBRODRUŠTVO A VZÁJOMNÚ POMOC.

Pozdravuje VLADO, teším sa na ďalšie dobrodružstvá, AHOJTE nabudúce….