Od Malagy po Gibraltár – krásy Andalúzie

Môže to začínať rozhodnutím, rozhodnutie je podnietené myšlienkou, snom, či túžbou. No až činy nám umožnia zážitok a uchovanie spomienky.

 

Keď som ako malý chlapec s ocinom pozeral dokumentárne filmy, zrazu niečo hovorili o Gibraltári. Vtedy som už vnímal, kde je Európa, Afrika a iné kontinenty. Poznal som už aj mnoho štátov, no o Gibraltári som počul prvý krát. Tak som iba pozorne pozeral a počúval. „Jediný voľne žijúci druh opíc na Európskom kontinente“, zaznelo.

Vizuálne to vyzeralo tiež nádherne a mne sa niekde do „šuflíka“ spomienok uložilo práve toto. Akosi hlbšie. Niekde to tam bolo a čakalo, kým svoj „šuflík“ po dvoch desaťročiach znovu otvorím a pohrabem sa v ňom. Rád sa v takýchto „šuflíkoch“ hrabem a ešte radšej som, keď zisťujem, že ich je tam viac 🙂 .

ANDALÚZIA, krátke info na začiatok: Južná časť Španielska, tiahnúca sa od Almerie, cez Granadu, Cordóbu, Malágu, Sevillu, Cádiz až po Huelvu. Síce európsky kút, no geograficky veľmi blízko Afriky. Mix kultúr a kontrastov, ktoré človek cíti je pestrý. Európska, arabská, africká a v neposlednej rade na malom cípe Gibraltaru britská.

Zaujímavosti: Arabské pomenovanie Al-Andalus pôvodne používali moslimovia (Mauri), ako označenie celého Pyrenejského polostrova. Pravdepodobný preklad tohto slova je „Krajina Vandalov“.

Jedlo a pite: Aj pre túto oblasť Španielska sú typické úžasné tapas jedlá, skvelé lokálne ryby, mušle a v neposlednom rade výborné vínka.

Ubytovanie: Možností je veľa, no blížiaca sa sezóna a nával, ktorý sa očakáva plní rezervácie veľmi rýchlo, ceny stúpajú a bookovanie na polsednú chvíľu niekedy zapríčiní, že musím improvizovať. Využívam primárne COUCHSURFING, ak sa nepodarí tam, tak AirBnB alebo klasika, Booking.

Parkovanie, doprava, jazdenie: Tentokrát som sa rozhodol nešoférovať a využiť autobusy, vlak, blablacar, prípadne stop. BlaBlaCar aj autobusová doprava tu funguje perfektne. Uričite, ak chce človek stihnúť a vidieť aj odľahlejšie regióny, bez auta je to náročnejšie.

Koľko € ma tento 5 dňový trip stál? 

Letenky: VIE – MALAGA – VIE – 60€

Presúvanie sa:  Autobusy, BlaBlaCar, vlak – 45€

Potraviny, reštaurácie / kaviarne, zábava: 105€

Vstupy, pamiatky: 30€

Ubytovanie:  Prvá noc v centre Malagy – 28€, Druhá noc cez COUCHSURFING u Antonia v SAN PEDRO, Tretia noc – La Linea, kúsok od Gibraltaru – 18€. Štvrtá noc v ESTEPONE, malebnom mestečku a krásnom byte – 45€. SPOLU – 91€

VŠETKO SPOLU: 

                                              ITINERÁR

STREDA, prílet: 

Prílet bol takmer načasovaný západom slnka. Ihneď ma v dobrom slova zmysle ovalil pocit príjemného tepla. Hneď pri letisku je vlaková stanica, kde som si kúpil lístok a vystúpil až neďaľeko centra Malagy. Pekné, príjemne rušné centrum Malagy žilo tancom, zábavou, energiou, po ktorej ľudia prahli ešte viac, keďže kovidový pôst im to na nejaké obdobie v takej miere neumožňoval.

Na poslednú chvíľu som, akoby zázrakom zohnal v centre ubytovanie cez booking, na dané pomery za nízku cenu. Vyložil som tých pár vecí, ktoré ma sprevádzali a išiel som sa potúlať mestom a dať si nejaký fajný tapas 🙂 .

Veľmi ma upútala výstava National Geographic, kde sa cez nádherné fotografie divočiny z celého sveta snažil autor zdôrazniť dôležitosť krásy a biodiverzity našej planéty, umocnené to bolo pekným popisom.

 

Keď strelka môjho vnútorného cirkadiálneho kompasu vystrelila smerom k spánku, počúvol som a pobral som sa spať.

ŠTVRTOK:

Mám rád rána, prebúdzania, tie príjemné samozrejme 🙂 . Nezvyknem raňajkovať skoro ráno, no tu boli v cene aj raňajky, tak som si niečo malé z toho výberu dal. Zbalil som si v podstate takmer nevybalené veci a pobral sa na známu pláž Malagueta. Neplával som, iba som si sadol a pozoroval. Pozoroval , ako tam plynie život.

Po nejakom čase ma už moja myseľ hnala ďalej. Objavovať. Preto som si vyhliadol tri záchytné pointy, ktoré som chcel navštíviť.

Pevnosť Gibralfaro – bývalý hrad, alebo skôr pevnosť sa datuje od 14 storočia. Strategicky bola postavená nad Malagou, kde je veľmi pekný výhľad na mesto, pobrežie aj celé okolie. Dostať sa tam viete v podstate všetkými dopravnými prostriedkami. Rád chodím pešo, takže som zvolil túto, mne prirodzenú variantu.

Pevnosť Alcabaza – bola postavená v 11 storočí na troskách fénického paláca, práve v 14 storočí bola rozšírená o pevnosť Gibralfaro. Doteraz sú spolu aj prepojené. Okrem peknej a pestrofarebnej flóry ma prišla obhliadnuť aj lokálna mestská veverička. Tých je tam naozaj mnoho.

 

Múzeum Pabla Picassa – kto má aspoň trochu rád umenie, rozhodne stojí za to návšteva tohoto múzea. Picasso sa narodil v Malage a práve preto sa okrem múzea v Barcelone nachádza aj tu.

Prišiel na mňa hlad, nie veľký, no predsa len niečo malé na zakusnutie by prospelo a s fajným vínkom. V peknom prostredí uličiek Malagy rozhodne chutí ešte viac 🙂 .

Nastal čas presunúť sa ďalej, smerom na juh od Malagy. Keďže som mal dohodnuté stretnutie s Antonioim z Couchsurfingu v mestečku Marbella, kde zorganizoval cez super platformu MeetUp stretnutie asi 12 ľudí z rôznych kútov sveta, začal som cez BlaBlaCar riešiť presun. Trvalo to azda 5 min a bolo hotovo. BlaBlaCar funguje v celom Španiesku fantasticky.

Ešte pred tým však malé predstavenie a galéria prekrásnych stromov.

Večerné potulky uličkami Marbelly – ešte pred stretnutím s Antoniom som sa vybral na pláž v Marbelle. Marbella má určitú nálepku mesta mecenášov a zbohatlíkov, čo v určitom merítku platí. No rozhodne to nie je celoplošné tvrdenie, zároveň mňa baví takéto tvrdenia vyvracať a preto som sa rozhodol po pláži vybrať do uličiek Marbelly a potúlať sa tam.

Pekná architekrúra, farby, kvety, ľudia, úsmevy a hudba mi boli akýmsi prirodzeným kompasom nechať sa viesť bez zbytočného premýšľania…navyše čas, v ktorý som začal potulky bol veľmi vhodný, keďže ľudia sa vo veľkom začínajú hrnúť do mestečka najviac okolo 20tej hodiny.

Famózna večera – skutočne som si nevedel vybrať, kde si mám ísť dať večeru, no a keďže sa snažím a učím nespadnúť do prílíš dlhého a vyčerpávajúceho rozhodovacieho procesu, po obhliadke uličiek som si akosi intuitívne zvolil jeden podnik, ktorého meno, priznám sa, si nepamätám. No včera bola fantastická a veľmi chutná

Let´s meet and have a good time 🙂 – stretnutie s Antoniom a asi desiatimi ľuďmi z rôznych kútov sveta začalo o 20:00. Hneď, keď som prišiel sme sa zoznámili a Antionio mi predstavil aspoň niekoľko z nich. Najviac sme sa dali do reči s Kyrilom a Ľubou z Ruska a Pierom z Francúzka.

Prekecali a presmiali sme 3 hodiny, ani neviem ako. Antonio potom oznámil: „Ide sa ku mne“. Pôvodne sme u neho mali spať traja, nakoniec nás bude 5. Jeho domček leží smerom k horám južne od Marbelli, takže sme išli autom, po ceste sme sa zastavili kúpiť ešte nejaké snacky.

Antonio žije čo najviac možne spojený s prírodou a to bolo vidno aj v jeho dome. Spali sme vonku na terase, kde okolo nás chodili a kotkodákali sliepky a kohút 🙂 .

PIATOK:

Prvé prebudenie bolo asi okolo 04:30. Kohút nám kikiríkal, že: „Nemali ste toľko žúrovať“ 😀 . Druhé prebudenie po 7:00 bolo to prirodzenejšie, ranná potreba, slnečné lúče. Dali sme si malé raňajky a pokračovali v rozhovoroch z večera.

 

Piere s priateľkou cestujú na bicykloch dlhé diaľkové trasy. Naposledy prešli z Turecka do Francúzka, no a teraz aktuálne sú na trase z Francúzka cez Španielske pobrežie okruhom naspäť.

Kyril a Ľuba sa venujú koralovým akváriám a ich dizajnovaním, životom a návrhmi. Korále z tých najviacmega farebných častí, najmä Indického oceánu mi vyrazili dych, a to som ich videl iba na fotkých a videách.

Antonio mi ponúka, aby som ešte zostal, no ja úctivo poďakujem s vysvetlením, že ma to ťahá ďalej, ku môjmu maličkému snu na Gibraltár. Jeho odpoveď je, choď a vedz, že tu máš dvere vždy otvorené. Neprestáva ma prekvapovať a fascinovať mentalita týchto CouchSurfing komunít :-).

Ešte zájdeme s Kyrilom a Ľubou na pláž a ponúknu, že ma hodia na autobus, ktorým sa dostanem do La Linei, hraničného mestečka s Gibraltárom.  Lúčime sa, kontakty nám však zostávajú. Táto forma filozofie života mi je veľmi blízka.

Večerná obhliadka hraníc Gibraltaru:

Nezisťoval som úplne presne, ako je to s hranicami Gibraltaru po zmenách ohľadom Brexitu. Počúval som rozdielne reči: “ Potrebuješ pas“. „Nepotrebuješ pas“. Občas, keď je to samozrejme možné, si rád overujem veci v realite a praxi. Preto sa idem prejsť pešo do Gibraltáru a urobiť si krátku obhliadku.

Cez hranice prechádzam iba na občiansky preukaz. Následne prichádzam na križovatku, ktorá, keď pristáva, alebo odlieta lietadlo sa uzavrie. Mal som hneď na prvý pokus možnosť vidieť to. Mám rád, keď je niečo iné, nové, možno občas bizarné a toto sa mi také trošku zdalo…

Negatívne ma však udivila výstavba výškových budov rovno pri krásnych skalách Gibraltaru. Uvedomujem si, že tam nie je miesta nazvyš, no tieto masové výstavby akoby nebrali ohľad na krásu, ktorá je okolo nich, krásu, ktorá tu stojí nevedno ako dlho. Architektovi by som dal subjektívne známku 4 – 😀 .

Pešo z La Linei je to do Gibraltaru asi 30 – 40 min. Bicykle, kolobežky, skútre, autá, autobusy… dostať sa tam viete všelijako, no ja som tento výlet poňal čo najviac chodením pešo, v pomalosti.

Chôdza je pohyb, cez ktorý dokážeme vnímať všetko okolo nás v akomsi pomalšom móde

Začínam pociťovať nedostatok spánku a únavu. Idem si ešte zaplávať a po návrate na hostel v La Linei skočím na večeru a s plným bruškom idem spať.

Ešte krátka poznámka k mestečku La Linea. Ak chcete ušetriť €, je lepšie sa ubytovať tu. V Gibraltári last minute tažko zoženiete cenovo dostupné ubytko. I keď, ak chcete mať ubytko niekoľko dní/týždňov vopred aj tam viete zohnať za lacno.

SOBOTA:

GIBRALTÁR, krátke info na začiatok:

Zaujímavosti:

• Mena je gibraltárska libra, platiť však viete aj €.
• Celý Gibraltár je bezcolnou zónou. PHM sú tam tak o 30-40% lacnejšie. Potraviny a spotrebný tovar tiež. Pozor (služby, jedlo, atď ani nie).
• Žije tu jediná voľne žijúca populácia opíc bezchvostých v Európe, druh Makak Magot (Macaca sylvanus) . Za jasného počasia uvidíte africký kontinent a pobrežie a hory Maroka.
• Na Gibraltári je zaregistrovaných viac firiem ako má obyvateľov ( počet obyvateľov približne 32 200 ).
• Nie je tu zdroj pitnej vody. Gibraltár využíva takzvanú reverznú osmózu, čo je proces odsoľovania morskej vody a jej premena na pitnú.
• Existuje tu viac ako 50 kilometrov vykopaných tunelov z druhej svetovej vojny.
• Jediná pevninská príjazdová cesta na Gibraltár prechádza cez letiskovú pristávaciu dráhu riadenú semaformi.
•  Rozlohu má len 6,7 km2.

V recenziách hostela som sa dozvedel, že majiteľ je veľmi ochotný a pokiaľ si chceme u neho odložiť veci aj po od ubytovaní na niekoľko hodín, NO PROBLEMO. Tak som to využil a batoh som si odložil, aby som ho nemusel trebať na poldenný výlet na Gibraltar.

Na skaly Gibraltáru sa dá vraj dostať z troch strán, to som sa ale dozvedel, až keď som prišiel na tú západnú časť. Vstupné je 16 liber dospelý,  deti 10 libier a do 5 rokov zdarma. Pýtam sa, dá sa ísť aj zdarma? 😀 . Týpek mi klasickým britským prízvukom: „No dá, ale až mimo otváracích hodín, na vlastnú päsť a nedostaneš sa všade, kde sú ďalšie vstupy po zaplatení tohoto“.

Tak si idem, túlam sa, nikde nikoho, až mi je to divné. Narazím na bunkre z  2 sv. vojny, oplatí sa ich navšťíviť. Najmä kto má rád históriu. Pokračujem ďalej a pri vysielači na jednom z vrchných skál Gibraltáru, kde je aj reštaurácia stretávam prvé opice 🙂 .

 

Mnoho ľudí tvrdí, aké sú tie opice drzé, ako kradnú ľuďom veci z rúk a podobne. Áno, občas to tak je, aj keď mne sa nič také neudialo. No nemôžeme sa tomu čudovať, keď ich ľudia často kŕmia. Menia im tým chovanie. To ostatné je daň za to, ako sme im zasiahli do života a správania. Takže síce sú to jediné voľne žijúce opice na EU kontinente, no to, čo som videl by som nenazval, že sú až také slobodné.

Zvieratá nedokážu odolať jedlu a čím viac sú neprirodzene kŕmené, tým viac sa stávajú závislé na nás. Jediná cesta, ako to navrátiť do pôvodného stavu, toho najprirodzenejšieho, by bolo absolútne ich prestať kŕmiť. Adaptovali by sa na to, že si potravu musia zohnať same.

Naspäť inou cestou

Rád sa vraciam inou cestou a tu, na Gibraltéri sa dá krásne urobiť kolečko a vrátiť sa z opačnej strany. Naskytol sa mi výhľad na pobrežie Maroka. Po ceste stretávam chalana s maminou z Česka. Pokiaľ mám chuť na debaty, veľmi rád sa prihováram ľuďom a pýtam sa na príbehy, čo ich priviedlo tam, kde sú.

Čas vyriešiť ubytko na poslednú noc

Viac ľudí po ceste sem mi dalo tipy, že Estepona je veľmi nenápadné, nie až tak preplnené mesto turistami. Malebné, vcelku autentické, pekné. Rád potom preverujem v realite ako sa to bude mne páčiť. Takže je rozhodnuté. Už len zohnať ubytko. Otváram AirBnB. Ani nie za 5 sekund na mňa vyskočí objekt, s výborným hodnotením a na foto veľmi pekný priestor.

Bookujem a čakám na odpoveď. Ozve sa mi Sonia. Keď jej píšem, že som v LaLinei, volá mi na Whats Up, že jej muž sa vracia z tej strany a vie ma vyzdvihnúť a priviesť až k nim domov. PECKA, ako to super vychádza. Takže pridám do kroku, v hosteli beriem odložený batoh a na stanici čakám na Adama.

Sympatický ryšavý angličan Adam si pred niekoľkými rokmi narazil Soniu a vzali sa. Majú tu jogové štúdium a 2 deti. Páčilo sa im tu, tak založili rodinku. Veľmi super hostia, dali dobré tipy a ich ubytko bolo perfektné.

Posledný večer – ESTEPONA:

Idem sa znovu túlať ulicami. Tentokrát som netrafil až takú dobrú reštauráciu, kde síce chutilo, no porcia a cena bola veľmi premrštená, čo na toto malebné mestečko nesedelo. Vynahradil som si to prechádzkou ličkami s krásnymi maľbami na stenách, kde sa proste kreativite a umelcom nechávajú voľné ruky.

Medzi stenami sa začínajú ozývať zvuky, zvuky ktoré sa ťažko definujú, idem za nimi bližšie, vedený sluchom. Čim sa viac približujem, tým lepšie sa mi definuje, že sa jedná o orchester. Pripojím sa na polhodinku a užívam si dokonalú symfóniu a synchronicitu hudobníkov, vedenú dirigentom.

 

Ako posledný bod programu chcem navštíviť orchidárium. Vychytal som dokonca vstup zdarma. Inak stojí vstup 3€ pre dospelých. Najväčšiu paletu orchideí som mal možnosť vidieť na živo v Kostarike, ktorú som navštívil v januári tohoto roku. Článok o Kostarike pripravujem. Orchidárium nesklamalo, no ani nijako extra nenadchlo. Možno preto, že som ich už videl v džungli, prirodzenom prostredí.

 

 

NEDEĽA, odlet:

Budím sa do nedeľného rána. Dnes poobede mi to letí naspäť na Slovensko. Už sa mi azda stalo aj malou rutinou, že si idem posledný deň, ak som pri mori, či oceáne zaplávať. Zháňam blablacar na letisko, tentokrát nič vhodné nebolo a tak volím cestu autobusom. Autobusové spojenia sú tu relatívne časté a dostupné, cenovo oproti SK cenám by som povedal že narovnako, miestami možno aj lepšie, závisí v ktorej oblasti ste.

Odlietam znovu o čosi skúsenejší, radostnejší, spokojnejší. ADIOS ANDALUCIA.

Pri dokončovaní tohoto článku premýšľam, prečo som vlastne začal písať blog o cestovaní, prírode, histórii, úvahách…

Jednoducho rád zdieľam, rád zobúdzam v ľuďoch niečo, čo má zrejme každý z nás vo svojom vnútri. Zdravú zvedavosť, túžby, radosť zo života. Nemusí to byť vždy cestovanie, každého napĺňa niečo iné. ŽIME to, čo nás napĺňa.

Ak sa vám tento, alebo aj moje iné články, či témy páčia a dávajú vám zmysel, prihláste sa na odber. Ďakujem a budem sa tešiť aj na prípadnú diskusiu a konštruktívnu výmenu poznatkov a názorov.

Súhlasím so spracovaním osobných údajov

Leave this field empty if you're human: